Pokus o rozprávku

Mám túžbu – opakujúcu sa, neodbytnú, dobiedzajúcu…napísať rozprávku pre všetkých dospelých.
Dúfam, že Majster Exupéry odpustí mi, veď nesiaham mu ani po päty, na hviezdy sa vždy pozerám len zo Zeme a nakresliť neviem ani snehuliaka…Moja rozprávka – ak bude – bude zo súčasnosti, s princom, ktorý nemusí byť zo vzdialenej planéty, len susednej krajiny, či z iného mesta, so vznešeným kráľovským menom – alebo aj bez neho…veď na mene vraj nezáleží, so široko otvorenými očami a s veľkým srdcom malého chlapca, v ktorom starostlivo opatruje svoju kvetinku. Môj princ vie namaľovať nielen ovečku, ale aj slniečko – denne mi ho kreslí do duše, denne dobrým slovom krotí vo mne Leva – lebo aj v tejto rozprávke, zdá sa, planéty fungujú a ovplyvňujú jej dej a uspáva vo mne hada márnivosti a samoľúbosti… Len koniec mojej rozprávky ešte nemám vymyslený – ani sa o to nesnažím – veď najkrajšia bude, keď bude bez konca…