Po včerajšom koncerte
noci polovicu
dumala som nad listom
pre Jarka Nohavicu…
Čo a ako by som mu napísala,
aby som v hanbe nezostala…
Na úvod asi,
že tiež som zo severu,
že nám tu medvede,
nie mamuty, pokoj berú…
Že v Smokovci na strome
sa nedávno usadili,
a na turistoch sa pobavili…
Že vlani tu naozaj
bola kalamita jak na Sibíri,
na D1 štyri centimetre snehu
na môj veru
viac ako štyridsať šoférov
dostalo do maléru…
Že u nás pod Tatrami
na hokej chodíme,
chlapcom Kamzíkom
do zachrípnutia fandíme
a odpustíme im proste
aj miesto v tabuľke –
na chvoste…
Že nášmu pánu prezidentovi
písať asi nebudem,
bo tiež má starosti veľa –
s Vesmírom, Európou
a vera aj s dopravou –
z Hradu do Popradu…
Že Euro na prd mena je
a frajer je každý,
kto z výplaty vyžije…
…že u nás okrem politikov
ešte tí sa dobre majú,
čo každý mesiac
len na podporu vyčkávajú…
Že do Heligonky
sa lístok zohnať nedá
a že nielen s poéziou
je dnes na Slovensku bieda.
…že pýtať od neho nebudem si
ani podpis, ani fotku
bo neviem ani,
či na maringotku
podarí sa mi našetriť
do dôchodku…
Na záver podpis
asi by som mala dať,
aby Jarek vedel,
komu ma odpísať,
kto ho pozdravuje
zo Slovenska…
…jedna ženská :-)…